Martyho blog

Začnime definíciou a právomocami prezidenta. Prezident je hlavou štátu našej republiky a spolu s vládou tvorí výkonnú moc (tj. moc rozhodovať o výkone štátnej správy). To znamená, že prezident je učený nato, aby kontroloval vládu a jej rozhodnutia, pre prípad že vláda prestane byť demokratická alebo neplní svoje záväzky voči občanom. Ako najvyšší ústavný činiteľ má právo vymenovať vládu, veľvyslancov a sudcov ústavného súdu, rozpustiť parlament, vetovať zákon a hlavne reprezentuje krajinu v zahraničí. Zdá sa to málo, ale keby mal oveľa viac právomocí, by sa muselo polemizovať o tom kto bude u neho sledovať či nezneužíva svoje právomoci. Aby mohol prezident riadne kontrolovať činnosť vlády, musí sa vzdať svojich politických názorov. Doteraz sa to žiadnemu kandidátovi nepodarilo. Každí sa pchal do zadku najsilnejšie strane svojho času. Tým pádom sa presadzovali záujmy jednej politickej strany, bez uváženia kritík z opačnej strany. Čaká nás v tomto roku v tejto oblasti zmena? Nie. Všetci majú podporu nejakej politickej strany tak musíme od nich očakávať, že to svojej strane v budúcnosti vrátia. Čo iné môžeme od kandidátov naších sŕdc očakávať? Ivana Gašparoviča netreba predstavovať. Je to človek, ktorý dokáže komunikovať s ľuďmi a nasľubovať im všetko možné. „Starý (ch)ujo“ však nemá dobrý imidž v zahraničí. Odporúčam pozrieť si na stránke http://www.zlyprezident.sk/index.php?node=kecy_zleho_prezidenta všetky veci, čo náš prezident stihol za 5 rokov skomoliť. Napríklad na návšteve Srbska spomenul svojmu kolegovi veľký potenciál turizmu na srbskom pobreží, pričom Srbsko nemá prístup k moru. Hlavnou témou jeho kampane sa stala terajšia hospodárska kríza. Jeho sladké reči o riešení krízy sú však zbytočné, keďže ako prezident nemôže toho veľa urobiť aby ukončil túto krízu. Mohol by akurát zvážiť krok svojho Slovinského kolegu, ktorý vyhlásil, že kvôli kríze bude šetriť, a to obmedzením svojich výjazdov, braní podnikateľov na zahraničnú návštevu a redukciou platu. Stačilo by ak by sa snažil šetriť počas kampane napríklad zrušením svojich bilboardov alebo lacnejším cestovaním za voličmi. Jeho hlavnou rivalkou je kandidátka opozície, Iveta Radičová. Sociologička, ktorá počas obdobia druhej vlády Mikuláša Dzurindu prijala miesto Ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny a neskôr vstúpila do jeho strany SDKÚ-DS, očarila mnoho Slovákov. Hneď ako v parlamentných voľbách v roku 2006 predstihla na kandidátke svojej strany Dzurindu, sa začalo hovoriť o jej kandidatúre na prezidentský úrad. Jej osobné čaro nám dáva nádej, že sa zmení úrad prezidenta k lepšiemu, keďže ako jediná od neoficiálneho začiatku kampane nevystupuje spolu s lídrami strán, ktoré ju podporujú. Avšak fakt, že je najobľúbenejšou političkou opozície by bolo lepšie, keby sa postavila na čelo rozhádanej opozície a uchádzala by sa o post premiérky. Tam by toho mohla zmeniť oveľa viac. Aj sama už v dnešnom rozhovore pre denník SME pripustila, že ak sa nestane prezidentkoou, bude kandidovať na čelo SDKÚ-DS. O ďalších kandidátoch sa vyjadrím len stručne, keďže majú len malú šancu dostať sa do druhého kola. Františka Mikloška rešpektujem ako veľmi slušného človeka a ako jedného z tých, ktorí pomohli k pádu komunistov. Avšak spolu s ďalšou kandidátkou, Zuzanou Martinákovou, sú príliš okukaní (a už nezaujímaví) a mám taký pocit, že obaja kandidujú len aby robili reklamu svojim materským stranám, Slobodnému Fóru a KDS. Profesor chémie, Milan Meľník, sa zas snaží získať voličov z táboru Gašparoviča na svoju stranu, vďaka čomu nemá šancu uspieť. Najmä kým je v spojení s bývalým predsedom vlády Vladimírom Mečiarom a jeho trápnymi útokmi na Gašparoviča. Vďakabohu nemajú kandidáti komunistickej ideológie, Dagmar Bollová a Milan Sidor šancu stať sa prezidentom/prezidentkou. Obidvaja patria k starej generácie komunistov, ktorý by znovu žili v diktatúre komunistickej strany. Na ilustráciu tohto tvrdenia použijem Bollovej výrok na adresu Bieloruských volieb z roku 2006, v ktorých „prekvapujúco“ vyhral Lukašenko. Bollová vtedy povedala ohľadom ich priebehu: „Viete, iný kraj, iné tradície.“ Až náhodu som našiel najlepšieho kandidáta. Je ním fiktívna postavička Raťafák Plachta (http://www.ratafakplachta.sk/) lebo má všetko čo ostatným chýba: nestrannosť a žiadne škvrny vo svojom registri. Keby by nebol len bábkou, tak by som neváhal s podporou jeho kandidatúry.