Martyho blog

Keďže momentálne nemám o čom písať, porozprávam Vám o mojej dnešnej ceste vlakom. Vlakom chodievam pomerne často v ostatnom období, pretože to je najrýchlejšie spojenie medzi Viedňou a Bratislavou, keďže ešte nemám vlastné auto. Stačí sa metrom a električkou zviesť na Wien Südbahnhof, nasadnúť na vlak a v Bratislave sa presunúť z Hlavnej Stanice domov. Väčšinou to netrvá dlhšie ako 100 minút. Táto cesta však bola od začiatku výnimočná. Ako vždy som prestúpil na stanici „Margaritegürtel U-Bahn“ z metra U4 na električku č. 18. Túto časť cesty mám najneredšej, lebo trčať dlho v preplnenej električke idúcej väčšinou pod zemou vytvárajúcou tým dosť veľký hluk, nie je vôbec príjemné. Tento krát mi túto časť cesty urobila zaujímavou skupinka mladíkov, ktorí boli zjavne pod vplyvom alkoholu. Jeden z nich mal gitaru a udával na nej tón k pesničke, ktorú ostatní spievali. Tá pesnička bola ľahká na zapamätanie, keďže mala len jedno slovo: „Ficken!“ (z anglického slovesa „to fuck“ znamenajúce jebať). Keď už nevládali spievať, tak sa napili piva, ktorého mali ešte hojné zásoby. Kvôli tomu, že mali ruksaky, som usúdil, že sa chystajú na nejaký výlet a nebol som prekvapený keď spolu so mnou vystúpili na zastávke viedenskej vlakovej stanice. Z úsmevom na tvári, netušiac, že podobných chvíľ zažijem počas tejto cesty ešte niekoľko podobných situácií. Po vystúpení som vošiel do budovy Wien Südbahnhof, najstaršej stanici v Rakúsko (postavenej v 19. storočí) a vyliezol som hore na východne nástupištia. Ako vždy bol už vlak pripravený na nástupišti číslo štyri a tak som doňho nastúpil. Na jednej „štvorsedačke“ (dve sedačky na jednej strane a dve oproti nim). Keďže bol piatok podvečer, vlak bol plný Slovákov vracajúcich sa z práce domov do Bratislavy a ľudí cestujúcich na juh k moru. Hneď jak som sa usadil na svojom mieste, vytiahol som knihu Nicka Hornbyho „Fever Pitch“ („Futbalová horúčka“). Tešil som sa na čítanie tejto publikácie, v ktorej sú fakty z histórie londýnskeho klubu FC Arsenal Londýn prepletené s udalosťami z autorovho života. Lenže priebeh jazdy mi to nedovolil. Bol totiž bohatý na zaujímavé udalosti. Krátko pred odchodom vlaku som totiž zistil, že mladíci z električky č. 18 sa tiež budú viesť do Bratislavy. Pravdepodobne ich zlákal nejaký hudobný festival na Slovensku. Tento krát už nehrali na gitare, ale začali sa hromadne opíjať pivom. Povedal som, že cestou bude určite sranda. A nemýlil som sa. Jeden mladík sa počas jazdy vydal na záchod. Pri otváraní dverí mal roztvorené nad hlavou rozpažené ruky, ktorými pri prechode jemne tľapol do steny nad dverami. Pritom jednou rukou tesne minul núdzovú brzdu. Chvíľku som rozmýšľal, čo by sa stalo, keby ju trafil. Istotne by sa tým cesta mladíkov na festival zmenila na pobyt na policajnej stanici. Potom prešiel vlakom sprievodca a kontroloval lístky. Hádajte koho pristihol, že ide na čierno? Áno bol to slovenský Róm. Situáciu si zhoršil tým, že sa snažil hrať na hluchého. Keď si sprievodca pýtal lístok, tváril sa, že si nič nevšimol, a čumel von oknom. Avšak mu to neprešlo, lebo na nasledujúcej zastávke nastúpili policajti, ktorí ho donútila vystúpiť. Problém so sprievodcami mala aj žena s množstvom batožiny. Pri kontrole sprievodcom si nemohla nájsť lístok tak ho hľadala v každom kufri, ktorý mala. Sprievodcu prestalo baviť čakať kým nájde svoj lístok, tak prešiel celý vlak, aby jej dal čas. Ona mu potom celá natešená svoj lístok ukázala. Rakúsky sprievodca ho opečiatkoval a pokračoval ďalej v kontrole. Pritom si nevšimol jednu dôležitú vec. Na skutočnosť, že lístok je už niekoľko dní neplatný, prišiel až jeho šikovný slovenský kolega. Ten mal zas s niečím iným problém. Keďže vysvitlo, že žena je Turkyňa a Slovák ma značné medzery v znalostiach anglického jazyka, nastala medzi nimi komunikačná bariéra. Sprievodca dokázal len lámanou angličtinou vysvetliť Turkyni, čo sa deje Za zmienku stojí aspoň úryvok jeho snahy: „This not good (ukázal na dátum platnosti). You have buy ticket.“. Nakoniec žena pochopila čo myslí a poslušne zaplatila. Na Hlavnej stanici v Bratislave som jej pomohol zložiť kufre na nástupište. Využila možnosť, že aspoň nejaký ochotný Slovák ovláda angličtinu a spýtala sa ma, či viem, že ako sa dostane na Letisko Miroslava Rastislava Štefánika. Zo stanice na letisko? Bože môj. Nie som nejaký znalec MHD v Bratislave, odpovedal som jej. Usmiala sa, že ďakuje a odišla. Pomyslel som si, že aká to musí byť drina, vláčiť tie kufre cez celú Bratislavu. Dúfam, že si nakoniec zobrala taxík. Vestibul Hlavnej stanice je hrozný šok pre všetkých cestujúcich, ktorí prišli zo západnej Európy. Bezdomovci, žobráci a hnusné jedlo sú prvé veci, ktorých je cudzinec po príchode na Slovensko svedkom. Aj viedenská Südbahnhof nie je najkrajšia, ale v porovnaní s jej bratislavským náprotivkom má päť hviezdičiek. A to radšej nebudem porovnávať viedenskú a slovenskú mestskú hromadnú dopravu. No cestou z Hlavnej stanice som už v električke č.8 nič nezažil. Konečne som si prečítal niečo z „Futbalovej horúčky“. A doma som v dobrej nálade napísal tento článok.